Čachtický hrad.

Čachtický hrad patrí k najznámejším hradným zrúcaninám na Slovensku. Leží na kopci nad obcou Čachtice a už stáročia priťahuje pozornosť nielen svojou architektúrou, ale aj príbehmi, ktoré sa s ním spájajú. Mnohí sem chodia hľadať legendárnu "krvavú grófku", no pravda je vždy o čosi pestrejšia než povesti. Hrad totiž prežil celé dejiny Uhorska, mocenské hry, slávu i pád, a dnes stojí ako nemý svedok minulosti, ktorý stále vie zaujať. 

Založenie hradu. 

História Čachtického hradu sa začína písať v polovici 13. storočia, v čase, keď celé Uhorsko ešte len vstávalo z popola po ničivých tatárskych vpádoch. Kráľ Belo IV., ktorý sa preslávil tým, že nechal stavať desiatky nových pevností, dobre vedel, že staré drevené hrádky už na obranu nestačia. Potreboval pevné kamenné hrady, ktoré by dokázali zastaviť akúkoľvek cudzokrajnú armádu. A práve v tomto období padlo rozhodnutie vybudovať aj strážnu pevnosť na skalnom kopci nad obcou Čachtice.

Stavbu dostal na starosť Kazimír z významného rodu Hunt-Poznan. Tento rod mal v Uhorsku silné postavenie a ich členovia patrili medzi skúsených správcov i vojenských veliteľov. Pre Kazimíra to nebola len otázka vernosti kráľovi, ale aj príležitosť zapísať sa do dejín ako zakladateľ hradu, ktorý mal dôležitú úlohu v obrannom systéme krajiny.

Čachtický hrad od začiatku nebol obyčajným sídlom. Jeho hlavnou úlohou bolo chrániť západnú hranicu Uhorska a dohliadať na strategicky významné cesty, ktoré viedli cez údolie Váhu a Malé Karpaty. Kto ovládal tieto cesty, mal pod kontrolou nielen obchod, ale aj pohyb armád. A to bolo v časoch, keď sa susedia v Európe zvykli navštevovať skôr s mečom než s pohárikom vína, na nezaplatenie.

Hrad bol postavený na 375 metrov vysokom kopci, ktorý poskytoval prirodzenú ochranu. Strmé svahy, husté lesy a skaly boli lepšou obranou než akákoľvek priekopa. Aj preto hrad odolal mnohým neprajníkom a stál tu pevne celé stáročia. Jeho pôvodná podoba bola jednoduchšia než to, čo z neho poznáme dnes – tvorila ju predovšetkým horná časť hradu so základnou obytnou vežou a obrannými múrmi.

Ak by sme sa vrátili do tých čias, asi by nás prekvapilo, že hrad na začiatku nepôsobil honosne ani romanticky. Bol to skôr strohý vojenský objekt, pevnosť, ktorá mala odstrašovať. O luxusných komnatách a pohodlnom živote jeho pánov sa dalo hovoriť až omnoho neskôr. No práve tieto "skromné" začiatky mu umožnili prežiť turbulentné obdobie a stať sa dôležitým bodom na mape stredovekého Uhorska.

Obrana západných hraníc Uhorska. 

Keď bol Čachtický hrad dokončený, nestál tam len tak pre parádu. Jeho poloha mala obrovský strategický význam, pretože sa nachádzal na rozhraní dvoch svetov – na jednej strane vnútrozemie Uhorska, na druhej strane susedná Morava a cesty, ktorými mohli prichádzať nielen kupci, ale aj nepriatelia. Stredovek nebol práve obdobím mierového spolunažívania, a tak sa na hrady pozeralo predovšetkým ako na vojenské základne, nie ako na romantické sídla.

Čachtice ležali pri dôležitej obchodnej trase vedúcej údolím Váhu a cez Malé Karpaty. Táto cesta spájala sever so západom a kto ju ovládal, mal nielen moc nad obchodom, ale aj výhodu pri presunoch armád. Hrad tak fungoval ako veľká "závora", ktorú bolo ťažké obísť. Nepriateľské vojsko si muselo dvakrát rozmyslieť, či sa pustí cez toto územie, keď zhora naň hľadeli ostrieľaní strážcovia pripravení s kušami a mečmi.

Okrem toho, že hrad plnil strážnu funkciu, bol aj miestom, odkiaľ sa včas vysielali varovné signály. V čase, keď ešte neexistovali telefóny ani e-maily (a ani poštové holuby neboli práve najrýchlejší spôsob komunikácie), hrady fungovali ako sieť, kde sa cez ohniská a fakle posielali správy ďalej. Z Čachtíc bolo dobre vidno na okolité vrchy, a tak dokázal hrad účinne spolupracovať s ďalšími pevnosťami v regióne.

Samotní obyvatelia hradu teda žili viac vo vojenskom než v hospodárskom režime. Stráže sa striedali, hrad bol vždy pripravený na obliehanie a zásoby sa museli dopĺňať tak, aby vydržali aj dlhšie obdobie, keby nepriateľ zatvoril cesty. Vojenský charakter hradu ovplyvnil aj jeho architektúru – vysoké hradby, úzke prístupové cesty a silné opevnenia. Komfort a pohodlie tu hrali druhé husle, čo sa zmenilo až v neskorších storočiach.

Dnes sa pri pohľade na ruiny dá len ťažko predstaviť, že kedysi išlo o jednu z kľúčových strážnych pevností v západnej časti Uhorska. Ale práve vďaka tejto funkcii hrad prežil prvé storočia svojej existencie – a stal sa základom pre ďalšie príbehy, ktoré s ním spájame.

Prvé vlastnícke zmeny – Matúš Čák a Stibor. 

Ako to už v stredoveku chodilo, hrady málokedy zostali navždy v rukách tých, ktorí ich postavili. Čachtice neboli výnimkou. Už koncom 13. storočia sa hrad dostal do hľadáčika jedného z najmocnejších mužov svojej doby – Matúša Čáka Trenčianskeho. Tento "pán Váhu a Tatier" ovládal obrovské územie dnešného západného a stredného Slovenska a Čachtický hrad sa stal súčasťou jeho rozsiahlej hradnej siete. Pre Matúša to bol ďalší kúsok do skladačky jeho malého "súkromného kráľovstva", ktoré si budoval prakticky nezávisle od uhorského panovníka.

Po smrti Matúša Čáka v roku 1321 však nastal veľký zlom. Kráľ Karol Róbert z Anjou sa rozhodol jeho majetky získať späť pod korunu. Čachtický hrad tak znovu prešiel do rúk kráľa a zostal kráľovským majetkom až do konca 14. storočia.

V roku 1392 nastal ďalší významný moment: kráľ Žigmund Luxemburský daroval Čachtice svojmu vernému spojenencovi Stiborovi zo Stiboríc. Tento magnát, pôvodom z Poľska, patril k najužšiemu okruhu Žigmundových dôverníkov. Stibor bol známy nielen ako vojvodca, ale aj ako veľký mecén a stavebník. Práve počas jeho panovania sa hrad dočkal výraznejších prestavieb. Stibor rozšíril obytné časti, pridal gotickú kaplnku a celé sídlo získalo viac šľachtický než čisto vojenský charakter. Hrad už nebol len pevnosťou, ale začal pôsobiť aj ako reprezentatívne šľachtické sídlo, kde sa riešili nielen vojenské záležitosti, ale aj politika a kultúra.

Stiborovci držali Čachtický hrad až do roku 1434. Po smrti Stiborovho syna, ktorý zomrel bez potomkov, sa hrad znovu ocitol v kráľovských rukách. Tento kolobeh – chvíľu kráľ, chvíľu veľmož – je pre stredoveké hrady typický. A Čachtice sa stali školským príkladom toho, ako mocenské hry premieňali vlastníctvo hradov podľa toho, kto mal momentálne bližšie ku kráľovi a kto dokázal byť užitočný na bojovom poli či v politike.

Keď by sme si to zhrnuli, obdobie Matúša Čáka a Stiborovcov znamenalo pre Čachtický hrad dve veci: po prvé, zaradenie medzi strategické hrady ovládané najvplyvnejšími mužmi svojej doby, a po druhé, začiatok jeho premeny z čisto vojenskej pevnosti na šľachtické sídlo. To bol základ, na ktorom sa v ďalších storočiach stavalo.

Gotické rozšírenie a výstavba. 

Obdobie Stiborovcov prinieslo Čachtickému hradu zásadnú zmenu. Už to nebola iba strohá vojenská pevnosť, kde dominovali stráže, sklady zbraní a zásob, ale začalo sa z neho formovať reprezentačné šľachtické sídlo. Stibor zo Stiboríc, ktorý hrad získal darom od kráľa Žigmunda Luxemburského, patril k ľuďom, čo mali nielen vojenské schopnosti, ale aj cit pre prestíž a architektúru. Vedel, že hrad má byť vizitkou jeho rodu, a preto doň investoval čas, peniaze i svoj vkus.

Práve v tomto období sa začala veľká gotická prestavba. Vznikla kaplnka zasvätená svätému Michalovi, ktorá dokazuje, že hrad už neslúžil iba na vojenské účely, ale stal sa aj duchovným centrom pre svojich obyvateľov. Gotická architektúra priniesla na hrad prvky, ktoré pôsobili honosnejšie – klenby, väčšie okná a celkovú vznešenejšiu atmosféru. To bol veľký posun od pôvodnej strohej pevnosti, kde sa myslelo hlavne na obranu a čo najmenej dier v múroch.

Okrem kaplnky pribudli aj hospodárske budovy a nové nádvorie, ktoré zlepšilo fungovanie každodenného života. Vojaci a služobníctvo už nemuseli všetko natlačiť do jednej časti hradu – priestory sa rozšírili, usporiadali a umožnili pohodlnejší chod sídla. Hrad sa stal miestom, kde sa nielen bránilo a modlilo, ale aj hospodárilo, rokovalo a plánovalo.

Významnou zmenou bolo aj zosilnenie obranných múrov. V období, keď sa stále častejšie používali delá a iné palné zbrane, bolo potrebné prispôsobiť aj hradnú architektúru. Stiborovci preto budovali nové parkánové opevnenia, baštami chránili vstupy a posilnili hradby tak, aby dokázali odolať aj moderným zbraniam svojej doby. Čachtice tak zostali aj naďalej pevnosťou, ktorá sa nemusela báť prvej väčšej armády, čo sa objavila pod kopcom.

Keď si dnes predstavíme toto obdobie, hrad musel pôsobiť na vtedajších návštevníkov skutočne impozantne. Nielenže bol situovaný na nedobytnom kopci, ale jeho stavby už niesli znaky elegancie gotickej šľachty. V tom čase sa začal písať príbeh hradu ako miesta, kde sa stretával vojenský svet s noblesou, a tento dvojitý charakter si niesol ešte dlho.

Rod Orságovcov, palné zbrane a opevnenia. 

Po vymretí rodu Stiborovcov v roku 1434 prešiel Čachtický hrad opäť do rúk panovníka a už o dva roky neskôr ho kráľ Žigmund Luxemburský zveril rodu Orságovcov. Tento šľachtický rod sa postupne stal jedným z najvýznamnejších v celom Uhorsku a Čachtice boli pre nich dôležitým oporným bodom. Ich vláda trvala vyše storočia a počas nej prešiel hrad zásadnými zmenami.

V 15. storočí sa totiž menila vojenská technika. Do hry vstúpili palné zbrane – delá a hákovnice – ktoré dokázali preraziť múry, ktoré dovtedy odolávali aj desaťtisícovým vojskám. Kto nechcel prísť o svoj hrad, musel rýchlo reagovať. Orságovci preto začali rozsiahle prestavby, ktoré mali z Čachtíc urobiť modernú pevnosť schopnú odolať delostrelectvu.

Najväčšou novinkou bolo budovanie mohutných parkánových múrov, teda druhého obranného pásma, ktoré chránilo hlavné jadro hradu. Na kľúčových miestach vyrástli delové bašty, z ktorých bolo možné účinne brániť prístupové cesty aj úpätie kopca. Tieto opevnenia dali hradu nový, oveľa drsnejší charakter. Z diaľky musel pôsobiť ako ozubená koruna na vrchole kopca – a presne to bol účel, aby každý nepriateľ vedel, že tu narazí na tvrdý oriešok.

Samozrejme, nešlo len o vojenské úpravy. Orságovci investovali aj do obytných priestorov a hospodárskeho zázemia. Hrad tak dokázal pojať väčší počet ľudí, zásob a slúžil nielen ako vojenská pevnosť, ale aj ako pohodlnejšie sídlo pre svojich pánov. Život na hrade už nebol iba o čakaní na nepriateľa, ale aj o správe majetkov, politických rokovaniach a, samozrejme, o reprezentácii.

Orságovci držali Čachtický hrad až do konca 16. storočia, keď ich rodová línia vymrela. Ich dedičstvo však zostalo v podobe mohutných opevnení, ktoré dali hradu jeho charakteristický vzhľad a pripravili ho na novú etapu dejín. Táto etapa už bola spojená s menom, ktoré dodnes vyvoláva vzrušenie – s rodom Nádasdyovcov a s Alžbetou Báthoryovou.

Záver Orságovskej línie – nástup Nádasdyovcov. 

Koncom 16. storočia sa nad rodom Orságovcov zatiahli mraky. Poslední mužskí potomkovia zomreli bez dedičov a spolu s nimi sa uzavrela aj ich kapitola na Čachtickom hrade. V takýchto prípadoch rozhodovalo vždy kráľovské slovo – a tak sa hrad opäť dostal späť do rúk panovníka. Tentokrát to bol Habsburg Maximilián II., ktorý mal v rukách moc rozhodnúť, komu tento strategický kus majetku zverí.

Osud zariadil, že sa hrad dostal do rúk jednej z najvplyvnejších šľachtických rodín Uhorska – Nádasdyovcov. V roku 1569 získala hrad do zálohy Uršula Kanižajová, vdova po palatínovi Tomášovi Nádasdym. Záloh sa neskôr stal faktickým vlastníctvom, pretože Nádasdyovci vedeli, že takúto príležitosť už nesmú pustiť z rúk.

Kľúčovým momentom bol sobáš Františka Nádasdyho, vnuka Uršuly Kanižajovej, s Alžbetou Báthoryovou v roku 1575. Tento manželský zväzok spojil dva najsilnejšie uhorské rody – Báthoryovcov a Nádasdyovcov. Politicky to bola hotová "zlatá svadba", pretože spojenectvo otvorilo dvere k ešte väčšiemu vplyvu, majetkom a postaveniu. A aby toho nebolo málo, Čachtický hrad sa stal jedným z hlavných sídiel mladého páru.

Nádasdyovci priniesli do hradu nielen prestíž, ale aj nové úpravy. František Nádasdy, prezývaný "Čierny bej", bol skúsený vojak, ktorý si uvedomoval, že hrad musí byť stále pripravený na obranu. Preto pokračoval v posilňovaní opevnení a dbal na to, aby bol hrad modernou pevnosťou schopnou odolať nepriateľským útokom.

Pre Čachtice sa tak začala nová éra – éra, ktorá hrad spojila s menom Alžbety Báthoryovej. Táto dáma, hoci neskôr obklopená legendami a povesťami o krvilačných skutkoch, v skutočnosti pochádzala z jednej z najvýznamnejších šľachtických rodín Európy a jej pôsobenie v Čachticiach bolo pevne ukotvené v politike, hospodárstve i spoločenskom živote. Hrad sa pod Nádasdyovcami stal nielen vojenskou pevnosťou, ale aj centrom spoločenského diania regiónu.

To všetko pripravilo pôdu pre najznámejšiu kapitolu dejín Čachtického hradu – obdobie, keď tu žila a hospodárila Alžbeta Báthoryová, ktorú história pozná pod prívlastkom "Čachtická pani".

Príchod Alžbety Báthoryovej. 

Keď sa povie Čachtice, väčšine ľudí sa okamžite vybaví meno Alžbeta Báthoryová. Niet divu, veď legendy o "krvavej grófke" už stáročia fascinujú spisovateľov, historikov aj filmárov. Ale ešte predtým, než sa do toho vložila fantázia a vznikli hrôzostrašné príbehy o kúpaní sa v krvi, bolo treba povedať, kto vlastne Alžbeta bola.

Narodila sa v roku 1560 v Nyírbátore v dnešnom Maďarsku, do jedného z najmocnejších uhorských rodov – Báthoryovcov. Tento rod mal široké prepojenia po celej Európe, dokonca aj na kráľovské dvory. Alžbeta bola vzdelaná, ovládala niekoľko jazykov (latinčinu, maďarčinu, nemečtinu a trochu aj slovenčinu) a na svoju dobu bola veľmi inteligentná. Dnes by sme povedali, že to bola žena, ktorá by pokojne obstála aj v politike.

V roku 1575 sa vydala za Františka Nádasdyho, významného vojenského veliteľa, ktorý sa preslávil v bojoch proti Turkom. Ich sobáš nebol len otázkou lásky, ale najmä politiky – spojenie dvoch veľkých rodov upevnilo moc a postavenie oboch strán. Ako veno dostali Čachtický hrad, a práve tam sa mladá grófka usadila.

Alžbeta sa starala o panstvo a hospodárstvo. Viedla účtovníctvo, dohliadala na poddaných, riešila spory a zabezpečovala chod majetkov. Bola to tvrdá, ale spravodlivá gazdiná – veď v jej rukách boli stovky ľudí a obrovské hospodárske statky. V čase, keď jej manžel bojoval na frontoch, mala na pleciach obrovskú zodpovednosť. A treba priznať, že ju zvládala. Dokonca sa zachovali listy, v ktorých jej manžel František Nádasdy ďakuje za to, že vie všetko udržať pod kontrolou.

Práve táto jej pozícia bola neskôr kameňom úrazu. Keď zomrel jej manžel v roku 1604, Alžbeta ostala sama – bohatá vdova s veľkým majetkom. To z nej spravilo lákavý cieľ pre politických nepriateľov i závistlivých susedov. A tu sa začínajú príbehy a obvinenia, ktoré ju dodnes sprevádzajú.

No faktom zostáva, že príchodom Alžbety Báthoryovej sa Čachtický hrad dostal do centra pozornosti celého Uhorska. Už to nebola len pevnosť na kopci, ale rezidencia ženy, ktorej meno sa navždy zapísalo do histórie – či už cez fakty, alebo cez legendy.

Renesančné úpravy a každodenný život. 

Keď sa Alžbeta Báthoryová usadila na Čachtickom hrade, začalo sa obdobie, ktoré hrad premenilo z čisto vojenskej pevnosti na skutočné šľachtické sídlo renesančného typu. Už nešlo len o to, aby hrad odolával nepriateľom a delám, ale aby poskytoval pohodlný a dôstojný život pre rodinu, hostí a celý dvor.

V 16. a 17. storočí sa do architektúry hradu premietli renesančné prvky. Prestavby sa zamerali na rozšírenie obytných priestorov – miestnosti boli väčšie, vzdušnejšie a mali viac svetla než staré gotické komnaty. Nádvorie dostalo upravenejší vzhľad a pribudli nové hospodárske budovy, ktoré zabezpečovali hladký chod sídla. V tom čase už hrad nebol len miestom, kde sa strážilo, ale aj kde sa žilo, rokovalo a prijímali sa významní hostia.

Každodenný život na hrade bol pestrý a ďaleko od predstáv o tichom, pustovníckom sídle. Alžbeta ako vdova mala plné ruky práce so správou panstva. Musela dohliadať na množstvo dedín, poddaných, polí, vinohradov a hospodárskych budov, ktoré patrili k čachtickému majetku. To znamenalo nekonečné rokovania, prijímanie sťažností, riešenie sporov a samozrejme aj kontrolu príjmov a výdavkov. Dá sa povedať, že jej úradná agenda by urobila starosti aj dnešnému starostovi väčšieho mesta.

Súčasťou renesančného života bola aj kultúra a vzdelanie. Zachovalo sa viacero zmienok, že Alžbeta bola vzdelaná žena a vedela využiť svoje znalosti v prospech správy panstva. Jej hrad nebol len vojenským centrom, ale aj miestom spoločenských stretnutí, kde sa stretávala uhorská šľachta a kde sa prejednávali politické dohody.

Samozrejme, nesmieme zabúdať na to, že hrad mal aj vojenskú funkciu. Opevnenia sa pravidelne udržiavali, stráže sa striedali a v prípade potreby bol hrad pripravený brániť sa. Ale primárnym obrazom Čachtíc v tomto období bola už renesančná rezidencia – sídlo mocnej ženy, ktorá mala pod kontrolou značný kus krajiny.

Dnes, keď sa prechádzame ruinami, sa tieto renesančné prvky dajú tušiť len podľa pôdorysu a zvyškov múrov. Ale ak by sme sa vrátili späť do doby Alžbety Báthoryovej, Čachtický hrad by na nás nepôsobil ako chladná pevnosť, ale skôr ako noblesné šľachtické sídlo – síce trochu strohé, no stále reprezentatívne a na svoju dobu veľmi pohodlné.

Legenda o "krvavej grófke" – fakty verzus mýty. 

Ak by sa robil prieskum, prečo väčšina ľudí pozná Čachtice, odpoveď by bola jednoznačná – "krvavá grófka" Alžbeta Báthoryová. Príbehy o tom, ako mučila a vraždila mladé dievčatá, aby sa kúpala v ich krvi a zachovala si večnú mladosť, obleteli celý svet. Vznikli o nej knihy, filmy aj divadelné hry, a tak niet divu, že si získala povesť jednej z najväčších ženských zločincov histórie.

Lenže keď sa pozrieme bližšie, fakty sú omnoho zložitejšie a oveľa menej jednoznačné. Proces proti Alžbete Báthoryovej začal až po smrti jej manžela, keď bola sama a bez silnej ochrannej ruky Františka Nádasdyho. V tom čase sa stala bohatou vdovou s obrovským majetkom, čo z nej urobilo ľahký cieľ. Nezabúdajme, že v Uhorsku sa medzi sebou preťahovali Habsburgovci a mocní magnáti – a niekedy bolo jednoduchšie "odstrániť" konkurenciu obvinením než vojenskou silou.

Svedectvá proti nej sa zbierali pod nátlakom a väčšina z nich pochádzala od poddaných, ktorí sa prirodzene báli šľachty a často povedali to, čo vyšetrovatelia chceli počuť. Historici upozorňujú, že žiadne priame dôkazy o kúpaní v krvi alebo o stotinách zavraždených dievčat neexistujú. Najčastejšie sa spomína číslo viac ako 600 obetí, no to je zrejme len legendárne preháňanie.

To, čo je zdokumentované, je fakt, že Alžbeta bola prísna paní. Poddaných vedela trestať, ak zanedbávali povinnosti, a vtedajšie tresty boli kruté aj podľa vtedajších noriem. Nebola však jediná – podobne tvrdých šľachtičien bolo v tej dobe viac, no žiadna iná nedopadla tak zle v súdnych záznamoch.

Samotný proces bol mimoriadne zvláštny. Alžbeta Báthoryová nikdy nebola postavená pred súd, nikdy nemala možnosť sa obhájiť. Jej spoločníci a služobníci boli obvinení a niektorí aj popravení, ale grófku samotnú iba uväznili na Čachtickom hrade, kde strávila posledné štyri roky života zavretá v jednej komnate. Zomrela v roku 1614.

Práve tento rozpor – medzi legendou o krvilačnej vrahyni a faktami o politickej hre a súdnych machináciách – robí z jej príbehu takú silnú tému. Ak by sme mali dnes rozhodnúť, bola Alžbeta naozaj netvorom alebo skôr obeťou mocenských intríg? Odpoveď je pravdepodobne niekde uprostred. Bola tvrdá a nekompromisná, možno aj krutá, no historka o kúpaní v krvi zostáva v ríši legiend.

Čachtický hrad sa však vďaka týmto príbehom stal navždy symbolom Báthoryovej. A hoci turisti prichádzajú najmä kvôli "krvavej grófke", pravda je, že jej život a pôsobenie bolo omnoho zložitejšie než len desivá legenda.

Dobytie a zničenie hradu v roku 1708. 

Po smrti Alžbety Báthoryovej a jej blízkych príbuzných stratil Čachtický hrad svojho najznámejšieho obyvateľa, ale nie svoj význam. V 17. storočí ešte stále patril k dôležitým pevnostiam regiónu, no politická situácia v Uhorsku bola čoraz napätejšia. Krajina bola rozdelená medzi Habsburgovcov, ktorí vládli z Viedne, a protihabsburské povstania uhorských šľachticov, ktoré sa objavovali takmer v každej generácii.

Najväčším z týchto povstaní bolo povstanie Františka II. Rákociho na začiatku 18. storočia. Rákoci sa postavil proti Habsburgovcom s cieľom získať väčšiu samostatnosť pre Uhorsko a jeho armáda – tzv. "kuruci" – bojovala na viacerých frontoch. A práve v roku 1708 sa dostali až k Čachticiam.

Čachtický hrad sa stal terčom ich útoku. Napriek tomu, že bol stále pevnosťou s mohutnými hradbami, nemohol už vtedy konkurovať modernej vojenskej technike. Delá a nové obliehacie taktiky robili zo starých hradov ľahší cieľ než kedysi. Povstalci hrad dobyli a – čo bolo pre jeho budúcnosť rozhodujúce – podpálili ho.

Plamene a následné poškodenia spôsobili, že hrad začal rýchlo chátrať. Po vojenskom nešťastí už nikto neinvestoval do jeho obnovy. Pre šľachtu sa navyše stávalo pohodlnejšie bývať v kaštieľoch v dolinách než na ťažko prístupných hradoch na kopcoch. Tak sa z Čachtíc stala postupne opustená ruina.

Tento moment – rok 1708 – bol v podstate začiatkom konca hradu ako mocenského centra. Z bývalej pevnosti a šľachtického sídla sa stal iba symbol minulosti. Miestni obyvatelia dokonca neskôr používali kamene zo zrúcaniny na stavbu svojich domov, čo osud hradu ešte urýchlilo.

A tak hrad, ktorý kedysi odolával tatárskym vpádom, husitským nájazdom či mocenským intrigám kráľovských dvorov, padol za obeť vlastným vnútorným nepokojom a ohňu. Jeho siluety sa zmenili na ruinu, ktorá začala vznikať práve po tomto zlomovom roku.

Dlhé obdobie úpadku a súčasný stav. 

Po roku 1708 sa Čachtický hrad zmenil z hrdého sídla na smutnú ruinu. Po požiari a poškodení už nikdy neprešiel kompletnou obnovou, pretože šľachta si uvedomila, že žiť na ťažko dostupnom kopci prestáva mať zmysel. Novým trendom boli pohodlnejšie kaštiele v dolinách, bližšie k cestám a hospodárstvu. Prečo sa drapať hore do hôr, keď sa dalo bývať v luxuse s pohodlným prístupom pre koče a hostí?

A tak hrad pomaly pustol. Jeho múry sa začali rozpadávať a kamene z opevnení sa často ocitli v rukách miestnych obyvateľov, ktorí ich využili pri stavbe svojich domov či hospodárskych budov. To bol v tej dobe bežný osud mnohých hradov na Slovensku – pre ľudí bol hrad skôr praktickým "stavebným materiálom" než historickou pamiatkou.

Napriek tomu však hrad nezmizol z povedomia. V 19. storočí, keď sa začal prebúdzať záujem o romantiku ruín, sa Čachtice opäť dostali do centra pozornosti. Básnici, spisovatelia a cestovatelia začali opisovať dramatické múry na kopci a príbehy o krvavej grófke. Práve vtedy sa začal rodiť mýtus, ktorý poznáme dodnes – zrúcanina ako kulisa temných legiend.

V 20. storočí sa hrad dostal do hľadáčika pamiatkarov a historikov, ktorí upozorňovali na jeho význam. Postupne začali prvé pokusy o konzerváciu, aby sa múry nerozpadli úplne. Dnes je hrad zaradený medzi významné kultúrne pamiatky Slovenska a patrí obci Čachtice.

Návštevník, ktorý sem príde dnes, uvidí rozľahlé torzo pôvodného hradu s krásnym výhľadom na okolie. Aj keď sa z neho zachovali už len zrúcaniny, stále v sebe nesie čaro dávnych čias. Prechádzka medzi jeho stenami je ako cesta späť do histórie – a pripomienka, že aj to, čo padlo do ruín, môže mať svoju hodnotu a príbeh.

Čachtice tak dnes stoja na pomedzí minulosti a prítomnosti: sú ruinou, no zároveň aj miestom, ktoré žije turizmom, príbehmi a novými snahami o obnovu.

Obnova a budúcnosť – otvorenie pre verejnosť. 

Hoci Čachtický hrad viac ako dve storočia chátral a slúžil len ako romantická kulisa legiend, 21. storočie mu prinieslo novú šancu. V rokoch 2012 až 2014 prebehol rozsiahly projekt konzervácie a čiastočnej rekonštrukcie, ktorý zachránil najohrozenejšie múry a sprístupnil hrad návštevníkom. Archeológovia a historici tu odhalili viaceré zaujímavé nálezy a podarilo sa lepšie zmapovať pôvodnú podobu hradu.

Dnes je Čachtický hrad jednou z najvyhľadávanejších turistických atrakcií Trenčianskeho kraja. K hradu vedie niekoľko prístupových ciest – najčastejšie sa využíva nástup z obce Čachtice, ale dá sa k nemu dostať aj z Višňového. Cesta síce vyžaduje krátky výstup, no odmenou je nádherný výhľad na Malé Karpaty, Považie a v diaľke aj na Beckov či Trenčiansky hrad.

Pre návštevníkov je pripravený nielen samotný hrad, ale aj expozície v Draškovičovom kaštieli v Čachticiach, kde sa nachádza múzeum venované histórii panstva, archeologickým nálezom a samozrejme aj Alžbete Báthoryovej. Vďaka tomu možno príbeh hradu vnímať nielen ako ruinu na kopci, ale ako živú súčasť histórie regiónu.

Do budúcnosti sa plánujú ďalšie práce na konzervácii a zatraktívnení areálu. Obec a pamiatkari sa snažia, aby hrad zostal zachovaný aj pre ďalšie generácie. Čachtice majú obrovský turistický potenciál – kombinujú romantickú atmosféru ruiny, dramatické príbehy legiend a krásnu prírodu Malých Karpát.

Ak sa teda pýtame, čo čaká Čachtický hrad, odpoveď je jednoduchá: jeho múry síce už nikdy nebudú stáť tak, ako pred stáročiami, ale práve v tejto podobe – ako majestátna ruina – majú svoje čaro. Sú pripomienkou slávy i pádov, mocenských hier, krutých procesov aj romantických legiend. A hoci Alžbeta Báthoryová ostane navždy jeho najznámejšou obyvateľkou, pravda je, že hrad je oveľa viac než len kulisou pre jej príbeh. Je to svedok dejín celého regiónu – a aj v ruinách má stále čo povedať.

Späť